Prababička

Vždy, keď prišla Ivana domov na návštevu, zaumienila si, že na budúci raz isto-iste donesie fotoaparát a odfotografuje tých päť generácií žien. Bude to unikátna fotografia. Päť generácií, to nie je každodenný zjav. Živo si vedela predstaviť fotografiu. V strede bude prababička, pri nej jej nevesta, potom vnučka a na druhej strane Ivana v náručí so svojou dcérou. No fotografiu už nikdy neurobí…

Po prázdninách mala nastúpiť Ivana na vysokú školu. Vtedy si prababička obliekla v jednu letnú nedeľu sviatočné háby a pustila sa staručká cez horu do susednej dediny za pravnučkou, opierajúc sa o paličku a oddychujúc, na vlak. Čo by ona čakala na autobus, dosť sa nachodila peši a veď má čas a pomaly zájde. Keď ju uvidela Ivana prichádzať, bežala jej naproti. Prababička si sadla na lavičku a začala rozväzovať starostlivo zaviazanú šatôčku, v ktorej bola poukladaná celá tisícka. To som ti, dievka moja, doniesla pre začiatok a keď budeš tou doktorkou, budeš  ma liečiť. Vtedy by bola najradšej vybozkávala Ivana  prababičke  pracovité ruky ,keby jej to bola dovolila.

Po prvom roku štúdia sa Ivana zasnúbila. Vtedy, keď prababička uvidela nastávajúceho, povedala šťastím žiariacej Ivane. Dievka moja, veď je to len taký chlapec, čo si ho berieš. No keď sa máte radi, len sa zoberte. Keď sa majú dvaja radi, dokážu veľa urobiť  jeden pre druhého. Potom vyrozprávala Ivane svoj príbeh mladosti…

Veľmi sa ľúbili so svojím Ondrejom, chceli sa vziať. Ich láska nezostala bez následkov.  Pod srdcom sa ozval nový život. Keď si už robili plány do svojho spoločného života, rodičia sa zaťali a povedali nie. Radšej budú chovať  dieťa, ako by dali svoju dievku inovercovi. A tak sa narodil prababičke syn. Starala sa o neho, ako najlepšie vedela.  Trápila sa  a keď to videli rodičia, veľakrát oľutovali svoj čin. Nič sa nedalo napraviť, jej Ondrej zakrátko zomrel.

Ťažko jej bolo samotnej s dieťaťom. Často chodila cez žatvu za robotou na Dolnú zem a po žatve zase domov. Mala dosť pytačov, no nebolo jej do vydaja. Nakoniec sa vydala za vdovca s dvoma deťmi, tajne dúfajúc, že bude mať rád aj jej syna, veď aj on má deti. Deťom bola dobrou matkou, no pre svojho syna utrela nejednu slzu. Otčim ho nemal rád, nechcel ho pod svoju strechu. Ondrejko slúžil  a jeho matka s bôľom v srdci neraz vzdychla, či má jej  dieťa  dosť chleba, či sa dosť vyspí, či je k nemu gazda dobrý. No syn  sa nestratil  vo svete. Služba ho zocelila a vyrástol z neho súci mládenec. Oženil sa a žena mu porodila dve dievčatká. Po smrti otčima si zobral matku k sebe a snažil sa jej dať všetko, čo jej nedoprial osud.

A potom prišla vojna. Po dedine sa ozývali zlostné povely Nemcov.  Bránili sa zubami -nechtami. Besne pobehávali po dedine a hnali chlapov presekávať ľad za dedinou, kde zapadla ich celá mašinéria .Medzi chlapmi bol aj Ondrej ,ktorého poslali z vojny domov, aby sa vyliečil z vredov, ktoré sa mu na zime nedobre hojili.

Celý život nemohla prababička zabudnúť na chvíľu, keď nad dedinou prehrmelo lietadlo a jej Ondreja prinášali chlapi spoza dediny s krvácajúcim srdcom. Kvapky farbili sneh a s každou unikal život…

Jeseň života prežívala prababička pri svojej vnučke. Dožila sa pravnúčat, ba stala sa aj praprababičkou.

V to januárové ráno dostala Ivana list. Boli sme chorí, písala jej mama. Chrípková epidémia zachvátila každého, kto jej nevládal vzdorovať.  A tak prababička navždy tíško zaspala v predvečer Nového roka. Písmená skáču Ivane pred očami, splývajú vo veľkú čiernu škvrnu, hrdlo jej tlačí neviditeľná ruka, až nakoniec prepukne v plač. Až teraz si uvedomila, ako veľmi mala rada túto staručkú ženu, slabučkú ako dieťa, s milými letokruhmi vrytými v jej láskavej tvári. Nemôže uveriť, že túto drahú bytosť už nikdy neuvidí….

Zdieľam: